Kedy som zmenila pohľad na módu?

Pamätám si, keď sa mi zdali 3€ ceny výhodné a aj napriek tomu, že som nenakúpila v tejto cene tisíc veci, nechala som sa zlákať. Lákali ma zľavy, či nízke ceny, pretože som si myslela, že si nákupy za viac peňazí dovoliť nemôžem. Chodila som do obchodných centier minimálne raz týždenne a zvyčajne som aj s niečim odišla. Ak som aj neodišla s nákupom, tak minimálne v hlave som mala 3 veci, ktoré som si samozrejme v najbližšej dobe chcela kúpiť a často krát aj kúpila.

Keď sme zakladali značku, o slow fashion sme nevedeli nič. Dokonca to tu ani nebolo tak udomácnené a úprimne ani dnes často ľudia nevedia, že tento pojem existuje. Začali sme tvoriť módu, takú klasickú, bežnú za dostupné peniaze. Bez prizerania na materiály, či bez toho, koľko sa reálne vyrobilo kusov. 

Otvorili sme obchod a ja som sa svoj čas venovala množstvu článkov, ktoré boli dostupné na internete. Často to bola práve inšpirácia zo zahraničia a tak som sa prvý krát stretávala s pojmami ako slow fashion, ethical či sustainable fashion. To všetko vo mne vyvolávalo otázky a chcela som poznať odpovede. Ponárala som sa do toho hlbšie a čím viac som hľadala, tým viac som zostávala zaskočená.

Nie len tým čo som zistila, ale práve tým, aké je nám ľuďom ľahostajné to, čo by nemalo byť. Začala som pozerať viac dokumentov, čítať viac o dopadoch módy a spoznávať materiály. Postupne vyhľadávať, ktorí materiál nám čo prináša a taktiež čo prináša alebo berie našej planéte. A tak som vďaka vlastnému preklikávaniu zistila, že je čas robiť niečo inak.

Prvým krokom bolo menej nakupovať. Či už oblečenia, dekorácií, nepotrebného jedla alebo čohokoľvek, čo pre môj život nebolo must have. Ďalším krokom bolo to, ako posunúť našu značku na to, aby bola o niečo viac slow. Nie len názvom, ale aj realitou. To, že pracovníci fast fashion majú zlé pracovné podmienky sa nás netýkalo, nakoľko je naša výroba v malom. No to, že vyradíme úplne polyesterové materiály bola zo začiatku veľmi ťažká voľba.




Postupne sme ich vyraďovali a používali len vtedy, ak sme nedokázali nájsť za nich adekvátnu náhradu. V dnešnej dobe ich používame už naozaj minimálne a zvyčajne sa nachádzajú na našich starších kúskoch.

Od tohto obdobia som samozrejme začala meniť aj svoje zmýšľanie. Zrazu mojich peňazí bolo dostatok aj na kúpu kvalitnejších výrobkov. Prišlo to tak prirodzene, pretože som dokázala nechať trička za 2-5€ v predajni, prestala som navštevovať obchodné centrá milion krát mesačne a zašla som tam, len keď som niečo naozaj potrebovala a tým som dokázala ušetriť.

Neskôr som si začala kupovať výrobky v second hande, od lokálnych predajcov, alebo som si niečo ušila niečo sama. Kúpila som si okuliare, ktoré som chcela 2 roky, ale nikdy som nemala pocit, že na nich naozaj mám. A postupne som zisťovala, že kvalita a tá radosť a starostlivosť o všetky tie veci kúpené s láskou, je taká reálna. 


Začalo ma mrzieť, keď som si náhodou kvapla na tričko, či keď som zatiahla sveter. Pochopila som, že vážiť si veci, ktoré si kúpim v sekáči rovnako ako tie nové, je cesta k správnemu chápaniu a balancu v živote. Všetko má čas, ktorý musí uplynúť, aby to človek dokázal zmeniť, no každá malá pomoc, dokáže spraviť veľa. 

A teda popri tom, ako som zisťovala všetko o slow fashion a dopadoch módy, som si začala uvedomovať koľko plastov či zbytočného odpadu používam. Začala som piť vodu z vodovodu, namiesto vody z plastovej fľaše. Občas zájsť do bezobalového obchodu, či pravidelne triediť doma odpad. 

A v neposlednom rade viac rozprávať o slow fashion, materiáloch, dopadoch či jednoducho svojich názoroch. O tom, čo som rokmi zistila, čo som sa naučila a čo mi to všetko dalo. Pretože aj to je cesta, ako nežiť len v svojej bubline, kde každý pozná lepšiu voľbu pri výbere produktov.


Minimalism

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára

Instagram