Jednu vec som nikdy nepochopila a tou sú práve ženy, ktoré musia nakupovať. Nakúpia si každý deň 3 blúzky a potom si ich oblečú raz. V tom lepšom prípade ich dávajú do skupiny na Facebooku a predávajú ďalej. V tom horšom prípade si ich oblečú raz a putujú priamo do koša.
Nutkanie nakupovať je dokonca také veľké, že im v tom nezabráni nič a nikto. Kupujú bez rozumu, lebo môžu. A tak sa doma krásne topia v handrách, ktoré sami takto nazývajú a vlastne aj majú pravdu. Sú to veci, ktoré už po prvom vypratí zmenia tvar, číslo či farbu. Tieto veci sú totiž tak masovo vyrábané, že nie je možné aby nemenili svoje vlastnosti už pri prvom praní.
A takto kolobeh pokračuje ďalej, pretože to čo kúpila včera už dnes nie je v móde. Večné sťažovanie na to, aké nekvalitné veci sa vyrábajú a pritom to samé krásne bez rozumu podporujú.
Je dokázané, že vo fast fashion vám aj gombíky našívajú v priemere tak, aby ste blúzku vynosili 7x. Správne počujete. Veľké reťazce totiž veria, že sme natoľko leniví, že miesto prišitia nového gombíka, si kúpime novú blúzku. Miesto vymenenia bežca na vetrovke, si kúpime celú vetrovku. A takto krásne si zaručujú svoje zárobky a ženy, ktoré majú nutkanie mať stále niečo nové v šatníku im na to skočia.
Ani ja som nebola vždy zasvätená do tejto témy.
Samozrejme, moje prvé obdobie bolo, keď som chcela to čo mali všetci. Nosili sa zvonové nohavice, mala som ich. Nosili sa Vans botasky? Aj tie som musela mať. Až kým som neprišla na to, že to mať nemusím. Môžem predsa mať to čo iný nemá. A tak som si uvedomila jedinečnosť človeka.
Pokračovalo obdobie, kedy som nakupovala v akciách. Treba? Netreba? Je to úplne jedno, pretože to stojí len 3€ a dieťa v Afrike za to dostalo tak 5centov. Prečo by som to ja mala riešiť keď žijem na Slovensku?
Našťastie som obdobie tohto nakupovania mala asi dva roky, od svojich 14 do približne 16tich rokov. Potom som postupne kupovala menej, začala si občas niečo prerábať či šiť pre seba.
V dnešnej dobe už nakupujem minimum. Aj napriek tomu, že si niekedy mám chuť kúpiť niečo od lokálneho výrobcu, napriek tomu, že túto módu vyrábam aj ja. Nekúpim si to, až kým nemám dôvod prečo si to kúpiť.
Dnes už nemám v šatníku rifle na každý deň, ani trička na celý mesiac. Mám len pár veci, s ktorými som spokojná.
(všetko oblečenie je slow fashion značky nosimumenie)
Môj domov vyzerá ako obchod
Aj napriek tomu, že občas to u mňa doma vyzerá ako v obchode, naučila som sa rozmýšľať nad tým čo potrebujem. Odosobnila som sa od toho, že všetko čo ušijem sa mi páči, odosobnila som sa od toho, že to chcem mať. Jednoducho to nepotrebujem. Aj keď občas mám naozaj chuť nechať si niečo, čo som ušila, viem, že si to nájde lepšiu nositeľku.
A tie ženy z facebookovych skupín?
Nikdy neprídu na to, čo robia zle. Prečo stále nemajú peniaze a prečo si od nich nikto nechce kúpiť tu krásnu blúzku z H&M keď ju mali na sebe iba raz. A ja neviem stále prísť na to, čo ich núti kúpiť si niečo čo si oblečú raz a chcú podať ďalej.
Prečo toto všetko píšem?
Netýka sa to iba žien z týchto skupín. V mnohých prípadoch sa to týka mojich kamarátiek či rovesníčok. Majú pocit, že nakupovať musia, lebo by sa im zrútil svet. A viete čo? Svet sa im nezrúti, nájdeš si omnoho lepšiu zábavu ako behať po obchodoch. Budeš mať omnoho viac peňazí na nákup v slow fashion a dokonca si občas budeš môcť dopriať tvoj vysnívaný kúsok.
A to najlepšie? Každý kúsok ťa bude vyjadrovať. Nepôjdeš s davom, budeš sám sebou. Pretože o tom by to malo byť.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára