Určite ju všetci pozname a neradi sa do nej dostávame. Je to niečo, kde sa necítime tak dobre a často si radšej vyberieme voľbu komfortnejšej možnosti. 

Ja som na tom podobne. Mám rada svoj komfort a niektoré zaužívané veci, ale veľmi rada posúvam hranice, nútim sa do veci, ktoré mi nie sú veľmi blízke. Niekedy jednoducho musím urobiť aj krok von zo svojho komfortu, aby som dosiahla to, čo reálne chcem. 

 

Najnovšie som si svoj “discomfort” vyskúšala pri fotení vonku cez statív. Fotenie na statíve mám doma už dávno zmaknuté a niekedy mi je tento typ najpohodlnejší a najpriatelnejší. Viem, že si môžem vytvoriť prostredie aké potrebujem a kedykoľvek potrebujem. Je to pre mňa veľká pomoc, no ísť von, položiť stativ a nevnímať či ma niekto vidí bola už iná “káva”. 

Prvý deň bol náročný. Ľudia boli všade a ja som si hľadala svoj “neviditeľný kútik”. Nakoniec som ho našla na poli, kde som bola len ja a pole :D. Neskôr, keď sa na blízkom parkovisku začali zbierať autá, som pomaly toto fotenie ukončila. 

Druhý deň som si vybrala podobné miesto, ale bližšie k môjmu domovu. Prišla som na lúku, kde bolo plno blata a ja som mala pocit, že má ľudia z bytoviek či cesty uvidia. Každú chvíľu som sa obzerala, či sa niekto nepozerá a pomedzi to som sa brodila v blate. Domov som prišla s topánkami od blata po členky, ale spokojná s výsledkom.

Tretí deň som si vybrala miesto mne blízke a také kde som trávila veľa času ako dieťa. Prišla som tam, nikoho nikde a všade totálny pokoj, kľud, zvuk vody a prírody. Skvelé prostredie a aj napriek tomu, že moje fotografické maniere muselo byť vidno aj z cesty, vôbec mi to neprekážalo. Nejako som si zvykla. Zvykla na to, byť sama pri fotení, pomôcť si sama pri prezliekaní outfitu, chodiť zakaždým ku foťáku a tak nejak sa snažiť vytvoriť fotky, ktoré chcem. 

Môj pocit z týchto dní keď som musela posunúť svoje hranice a tvoriť s tým čo mám na dosah ruky ma presvedčili, že to dáva zmysel. Začala som menej riešiť okolie, viac sa zameriavať na výsledok a trošku som aj otužovala.

Zvyšné fotenia som už neriešila či ma niekto pozoruje, alebo ako dlho trávim čas na jednom mieste. Fotila som, skúšala som a po týždni som mala pocit, že som sa hneď v prvý deň rozhodla správne. Na chvíľu zmeniť zaužívané a ísť iným smerom. Necítiť sa tak, akoby som robila niečo zlé, nemať pocit, že každého zaujímate práve vy a váš statív a neriešiť, že sa niekto niečo opýta. 

Mať svoj názor a vedieť ho obhájiť, pretože ľudia sú zvedaví a radi sa pýtajú. No a často sú prekvapení z toho ako im odpoviete. Dokonca je často to prekvapenia aj v dobrom slova zmysle.

Vyjsť zo svojej komfortnej zóny Vám často prinesie viac než si myslíte a nakoniec, možno aj vaša komfortná zóna sa o trošku posunie. Ja viem, že niekedy si to kľudne zopakujem a nebudem sa cítiť zle. No a tiež viem, že možno niektorí ľudia natáčajú vonku, rozprávajú so svojimi telefónmi či fotia sa zo statívu a mnoho z nás na nich zazerá namiesto toho, aby im zlepšili deň. A práve tu by mal nastať posun a zmena zmýšľania. Posunúť našu komfortnú hranicu na to, že je to úplne v poriadku natáčať, nahrávať či fotiť vonku aj napriek tomu, že je človek sám.